Rok 1941: Začiatok druhej svetovej vojny v Juhoslávii
Píše sa rok 1941. Druhá svetová vojna je v plnom prúde. Na územie juhoslovanského kráľovstva, ktoré do tej doby spájalo Srbov, Chorvátov a Slovincov, vstúpili už v apríli nemecké jednotky a krajina sa rozpadla.
V Srbsku sa však okamžite rozhorel ozbrojený odpor. V horách pôsobiaci partizáni boli dokonca tak úspešní, že oslobodili časť srbského územia a vytvorili tu takzvanú Užickú republiku, pomenovanú podľa svojho centra, mesta Užice.
Spoločne ju riadili komunistickí partizáni a takzvaní četnici, čo boli odbojové jednotky verné kráľovi. Bolo to zvláštne spojenie vynútené okolnosťami – za normálnej situácie by obe skupiny stáli na úplne opačných stranách politického spektra. Ich rozpory však neustále silneli a v dôsledku toho Nemci pri novembrovej ofenzíve Užickú republiku obsadili.
Partizáni sa znovu stiahli do hôr – četnici na juh, komunisti na východ do Bosny. A práve tu, pár dní pred Vianocami 1941, založili prvú oficiálnu proletársku brigádu, ktorá sa stala základným stavebným kameňom ich ozbrojených síl. Tie budú mať o štyri roky neskôr hlavný podiel na oslobodení Juhoslávie.
Pri jej zrodu stojí takmer 50-ročný muž menom Josip Broz – človek s nesmerne zaujímavou minulosťou a, ako dnes vieme, ešte zaujímavejšou budúcnosťou.
Mladosť Josipa Broza Tita
Narodil sa v roku 1892 v Rakúsko-uhorskom cisárstve, v malej dedinke Kumrovec na dnešnom slovinsko-chorvátskom pomedzí. Rovnako ako niektoré ďalšie kapitoly z jeho života, aj presný dátum narodenia je nejasný. Historici bežne uvádzajú 7. máj, ale oficiálne sa jeho narodeniny slávili a slávia až 25. mája.
Josip sa narodil manželom Fraňovi a Márii Brozovcov. Otec bol Chorvát, matka Slovinka. On sám bol siedmym z celkom 15 detí. Takmer polovica jeho súrodencov však zomrela tesne po pôrode alebo v ranom detstve.
Do svojich 21 rokov, keď nastúpil do rakúsko-uhorskej armády, vystriedal celú radu, väčšinou robotníckych profesií. Pracoval na farme, robil zámočníka, opravoval bicykle, bol zamestnaný v kováčňach. Precestoval pritom veľkú časť rakúsko-uhorského impéria – pracoval v Záhrebe, Ľubľane, Terste, Mníchove, Mannheime aj vo Viedni. Istý čas pôsobil aj v Čechách – v Čenkove pri Příbrami a v Plzni.
Prvá svetová vojna a cesta ku komunizmu
Krátko potom, čo narukoval, začína prvá svetová vojna a jemu sa v armáde darí. Podľa tradovanej legendy mal dokonca byť najmladším nadrotmajstrom v celom Rakúsko-Uhorsku. Bojuje statočne, ale v budúcnosti sa k tomu paradoxne nebude hlásiť, pretože je pre neho užitočnejšia predstava bojovníka proti rakúskemu cisárovi než za neho.
V roku 1915 je na ruskej fronte ťažko ranený nepriateľským kopijou. Viac než rok strávi v ruskej nemocnici, potom sa z neho stane vojnový zajatec. Obdobie do roku 1920 strávi striedavo v zajateckých táboroch a na útekoch, ale môže zblízka sledovať boľševickú revolúciu. Jej ideály sa mu zapáčia. Cíti, že práve komunizmus dáva chudobnému chlapcovi z robotníckeho prostredia najväčšiu šancu výraznejšie sa presadiť.
Keď má 28 rokov, vracia sa domov a vstupuje do Komunistickej strany Juhoslávie. Tá je v tom čase veľmi silná, ale po atentáte na ministra vnútra, ktorý spáchal mladý komunista, je postavená mimo zákon. A tak Brozova divoká jazda pokračuje. Stúpa po straníckej rebríčku, ale zároveň je stále jednou nohou vo väzení. Musí sa skrývať, často cestuje na falošné doklady a mení si mená.
Pseudonym „Tito“, ktorý bude neskôr používať najčastejšie a stane sa menom, pod ktorým sa preslávil, si vraj vybral jednoducho preto, že v kraji jeho detstva, chorvátskom Záhorí, to bolo veľmi rozšírené meno.
V roku 1928 je za svoju komunistickú činnosť odsúdený na päť rokov do väzenia. Celú túto dobu si odsedí, viac než štyri mesiace dokonca strávi na samotke za plánovaný pokus o útek.
Vzostup v strane a stretnutie so Stalinom
Po prepustení sa dostáva do vedenia Komunistickej strany a v roku 1935 na kongrese v Moskve sa po prvýkrát krátko stretne so Stalinom. Do Moskvy potom dochádza pomerne často, ale v roku 1936, keď Stalin začne svoju veľkú čistku, pri ktorej boli na základe vymyslených obvinení popravovaní ľudia denne, sa snaží držať od Moskvy ďalej.
Stalin nechá zastreliť veľkú časť juhoslovanského vedenia. Podozriví sú pre neho všetci. Tito sa stáva generálnym tajomníkom strany, a tak sa v roku 1938 už nedokáže ceste do Sovietskeho zväzu vyhnúť. Je vyšetrovaný, ale zatknutý nie je.
Nenašli sa žiadne dôkazy, že by pri výsluchoch niekoho udal. Ale niektorí historici uvádzajú, že bez toho sa vlastne nedalo Stalinovej mašinérii uniknúť. Každopádne v jeho prospech hrala aj rada ďalších vecí – robotnícky pôvod, nezáujem o teoretické diskusie o komunizme alebo schopnosť nájsť si vplyvných priateľov. Faktom tiež je, že toto obdobie ovplyvnilo jeho vzťah k Stalinovi.
Partizánsky odboj počas druhej svetovej vojny
Teraz sa vrátime späť na začiatok nášho rozprávania, do obdobia druhej svetovej vojny. Titom vedený partizánsky odboj sa čoskoro stáva hlavnou silou, ktorá stojí proti nemeckej okupácii. Komunisti sú početnejší než kráľovi oddaní četnici, lepšie organizovaní, a rovnako ako Sovieti dokážu myslieť dopredu. Nebojujú len proti Nemcom, ale systematicky si vytvárajú pozície k povojnovému ovládnutiu krajiny.
Časom je ich dominancia taká, že ich zo svojho londýnskeho exilu uzná za najdôležitejšiu odbojovú skupinu aj Kráľ Peter II. a taktiež západní spojenci, ktorí ich začnú aktívne podporovať. V novembri 1944 oslobodzujú Titovi partizáni po boku Červenej armády Belehrad a Tito sa ujíma moci.
Vytvorenie socialistickej Juhoslávie
Ide to rýchlo – po pár dňoch je formálne zrušené kráľovstvo a za štvrť roka ustanovená Juhoslovanská republika, ktorá nielen znovu spája, ale aj rozširuje roztrieštené územie predvojnovej Juhoslávie. Tito sa stáva predsedom vlády, ministrom zahraničia a ponecháva si aj funkciu vrchného veliteľa armády.
Začína vládnuť tvrdou rukou. Po všetkých zvverstvách, ktorá si za vojny navzájom páchali národy Juhoslávie, to ani inak nejde. Nechá odsunúť všetkých, ktorí v Juhoslávii pred vojnou žili, a zabaví im majetok. Tvrdo ide po politických odporcoch, najmä po kráľovi verných četnikoch, s ktorými na začiatku vojny spolupracoval.
Ich vrchného veliteľa, Dragoljuba Mihailoviča, nechá 17 mesiacov honiť po juhoslovenských horách, než ho dopadne. Postaví ho pred vojenský súd a k zdeseniu západu nechá popraviť.
Postupom času vytvorí silnú políciu po vzore KGB, ktorá likviduje akýkoľvek, hoci len potenciálny, odpor proti nemu. Tisíce ľudí putujú do pracovných táborov, kde ich mnoho zahynie. Juhoslávia mala v 50. rokoch viac politických väzňov než akýkoľvek iný európsky socialistický štát, s výnimkou Sovietskeho zväzu.
Roztržka so Stalinom a nezávislá cesta
Zdalo by sa, že takúto politiku môže Tito vykonávať len v tesnom spojení so sovietskym vodcom Stalinom. Ale opak je pravdou. Titovi sa podarila neuveriteľná vec – dostal Juhosláviu z priameho vplyvu Moskvy.
Vďaka tomu, že Juhoslávia sa z väčšej časti oslobodila sama, bola tu iná situácia než v ostatných krajinách východného bloku, a sila domáceho odboja Titovi umožnila vykázať hneď po vojne Sovietov z krajiny. Odmietol tiež založenie spoločných podnikov, ktoré mali slúžiť na presúvanie financií do Moskvy, a nedovolil, aby Sovietsky zväz spoluvytváral zahraničnú politiku jeho krajiny.
Stalin to sledoval najprv s úžasom. Prehlásil: „Stačí, aby som pohol malíčkom, a nejaký Tito prestane existovať.“ Neskôr už musel začať brať neposlušného Tita vážne. Vylúčil ho zo všetkých komunistických organizácií a v roku 1949 dokonca Juhoslávii hrozila invázia sovietskych jednotiek spoločne s ďalšími socialistickými armádami.
Tito však aj tieto ťažké chvíle, sčasti vďaka výhodnej medzinárodnej situácii, ustál. Prežil i Stalinove pokusy o fyzickú likvidáciu. Známe sú dlhé rozhorčené dopisy, ktoré si tí dvaja vymieňali a ktoré Tito zverejnil.
V jednom z nich píše: „Prestaňte mi sem posielať ľudí, aby ma zabili. Už sme ich chytili piatich, jeden mal bombu, ďalší pušku. Ak s tým neprestanete, pošlem ja jedného do Moskvy a buďte si istý, že ďalšieho už posielať nebudem musieť.“
Po Stalinovej smrti sa vzťahy urovnali. Jeho nástupca Chruščov prišiel do Belehradu a tam sa Titovi ospravedlnil za chyby, ktorých sa predchádzajúci pán Kremľa dopustil. Juhoslovanské vlastné poňatie socializmu, vrátane prvkov trhového hospodárstva alebo možnosti slobodne cestovať, už ale zostalo zachované.
Tito ako celosvetová osobnosť
Tito, pôsobiaci od roku 1953 vo funkcii prezidenta Juhoslávie, ktorú mu neskoršia ústava zaistila dokonca doživotne, svoju pozíciu ešte posilnil v roku 1961 založením takzvaného Hnutia nezúčastnených. Išlo o krajiny, ktoré sa nehlásili ani k jednému bloku vtedajšej studenej vojny a hľadali akúsi strednú cestu.
Stal sa jedným z mála politikov tej doby, ktorí boli vítanými hosťami ako na východe, tak aj na západe. Doma v Juhoslávii okolo seba Tito vytvoril kult osobnosti porovnateľný s vládcami ako Stalin, Castro alebo Mao.
Jeho správanie a celkové vystupovanie bolo fakticky aristokratické a viedlo až k špekuláciám, že jeho skutočný pôvod musí byť iný, než sa bežne uvádza. Tito okrem iného prevzal kráľovský zvyk – stať sa krstným otcom každého deviateho syna, ktorý sa narodí v určitej rodine. Dokonca to rozšíril na dcéry a naozaj v takom prípade jazdil až do zapadnutých dediniek s darmi pre rodinu aj dieťa.
A rovnako, ako ho jeho odporcovia, najmä z radov juhoslovanskej emigrácie, nazývali „krvavým psom“, státisíce ľudí doma ho zbožňovali. Ľudia dokonca často nosili na krku medailóniky s jeho portrétom.
Koniec éry Tita
Josip Broz Tito viedol Juhosláviu od konca vojny až do roku 1980. Zomrel po dlhom pobyte v nemocnici na komplikácie vyplývajúce zo zanášania ciev. Dlho odmietal amputáciu nohy, a keď k nej konečne zvolil, bolo už neskoro. Napriek tomu, že mal už 88 rokov, pre mnohých ľudí v Juhoslávii, najmä v jeho rodnom Chorvátsku, to bol šok. „Umro je Tito“ (Tito zomrel) – znela vtedy správa.
Posledné rozlúčenie bolo v tej dobe najväčším štátnym pohrebom, aký sa kedy konal. Do Belehradu prišli štyria králi a šiesti princovia, ďalej 31 prezidentov, 22 premiérov a 47 ministrov zahraničia. Pre celý svet to bola veľká udalosť a pre Juhosláviu začiatok éry po Titovi – muža, ktorý dokázal 35 rokov udržať pohromade krajinu zaťaženú toľkými rozpormi a historickými krivdami ako málokterá iná. Krajine zostávalo už len niečo málo cez 10 rokov existencie.
Zdroj: Životy slávnych
