Zázračné pristátie na rieke Hudson
Je 15. januára 2009 a 150 pasažierov čaká na newyorskom letisku La Guardia na štart lietadla smerujúceho do 1045 kilometrov vzdialeného mesta Charlotte v Severnej Karolíne. Napriek mrazivému počasiu je obloha čistá a sám kapitán Sullenberger sľubuje z kokpitu cestujúcim hladký let. O 15:25 sa lietadlo spoločnosti US Airways s ľahkosťou odlepuje od pristávacej dráhy a začína plynule naberať výšku. Rutinný let, ktorých mal tou dobou Sullenberger na konte stovky, potrvá asi 100 sekúnd. To, čo bude nasledovať, nemá v histórii letectva obdoby.
Výnimočný pilot
Odborníci na leteckú dopravu sa zhodujú, že keby onoho dňa sedel v pilotnej kabíne takmer ktokoľvek iný než kapitán Sullenberger, hovorilo by sa o 15. januári ako o čiernom dni letectva. „Sully“, ako pilotovi dodnes všetci prezývajú, však nebol typickým kapitánom komerčných letov.
Už ako malý vynikal v škole. V 12 rokoch sa vďaka vysokému IQ stal členom Menzy a v 16 rokoch sa začal učiť pilotovať lietadlo. V roku 1969, keď mu bolo 18 rokov, nastúpil na vojenskú leteckú akadémiu Spojených štátov a v roku 1973 tam získal bakalársky titul spolu s ocenením pre najlepšieho letca ročníka. Po dokončení výcviku si ešte dodal magisterský titul a stal sa stíhacím pilotom americkej Air Force.
Sully zbieral skúsenosti v Európe, Pacifiku i v Amerike. Nebol však len skvelý letec, bol aj nadšený teoretik. Vo voľnom čase sa sám vzdelával v bezpečnosti letovej prevádzky, načítal prepisy rozhovorov z pilotných kabín havarovaných lietadiel a bol tiež členom komisie, ktorá vyšetrovala armádne letecké nehody.
Keď začal v roku 1980 pracovať pre Pacific Southwest Airlines, bol už mimoriadne skúseným pilotom. A hoci počas nasledujúcich rokov prepravil takmer milión pasažierov a vo vzduchu strávil 20 000 hodín, do histórie sa zapíše až letom 1549, ktorý trvá iba 6 minút.
Osudný let
Krátko pred pol tretou popoludní sa lietadlo s kódovým označením CAUS 1549 vznáša a 155 ľudí na palube vrátane trojice letušiek, kapitána Sullenbergera a jeho kopilota Jeffreyho Skilesa môže z okienok obdivovať výhľady pod sebou – mrakodrapy na Manhattane i rieku Hudson, ktorá tvorí hranicu medzi štátmi New York a New Jersey.
Zakrátko však všetci pocítia silný otras. Cestujúci ani letušky netušia, čo sa deje. V kabíne je však rýchlo cítiť dym a z oboch motorov šľahajú plamene. A potom už len zlověstné ticho – ticho, ktoré by za normálnych okolností mal rušiť hluk motorov.
Obaja piloti poznajú príčinu poruchy ešte skôr, než k nehode dôjde. Asi 100 sekúnd po vzlete vo výške necelých 900 metrov si všimnú tesne pred sebou kŕdeľ kanadských husí. Akákoľvek reakcia je nemožná – takýto manéver je jednoducho nad možnosti plne obsadeného stroja A320 s dĺžkou takmer 40 metrov. Oba motory, ktoré nasali niekoľko vtákov, takmer okamžite vypovedajú službu.
Kritické rozhodnutie
Na druhej strane vysielačky sedí letový operátor Patrick Harten. Ten posádke okamžite začína ponúkať alternatívy. Tou prvou je návrat na letisko La Guardia – voľná je vraj dráha 13. Sullenberger však odpovedá, že toho nie sú schopní.
Zatiaľ čo sa spolu so Skilesom ďalej snažia reštartovať motory a prechádzajú príručku núdzových postupov, Harten z letovej veže kontaktuje letisko Teterboro na druhej strane rieky v New Jersey. Sullenberger najprv súhlasí, zanedlho však operátorovi oznamuje šokujúce rozhodnutie: „Budeme pristávať na rieke Hudson.“ Po tomto vyhlásení sa spojenie preruší.
Neveriaci operátor Harten síce ďalej hľadá východiská a ponúka ďalšie letiská v New Jersey, Sullenberger a jeho prvý dôstojník už ale nereagujú. Za celú dobu letu potom Sully povie vydeseným ľuďom na palube iba jedinú vetu: „Pripravte sa na náraz.“ Letušky Donna, Doreen a Sheila potom stále dookola kričia bezpečnostné pokyny.
Medzi tým v kokpite znie záplava varovných hlásení. Palubný systém pilotov upozorňuje, že ak stroj nezdvihnú späť do vzduchu, príde náraz. Lietadlo prudko naberá rýchlosť a strmo stráca výšku.
Zázračné pristátie
Je to skutočne takmer ako zázrak – núdzové pristátie sa vydarí a lietadlo zostáva plávať na hladine. Okamžite však začína naberať vodu. Letušky vedia, že je potrebné si pospíšiť, a ihneď otvárajú núdzové východy nad krídlami. O to isté sa, bohužiaľ, pokúša aj jeden z pasažierov sediacich vzadu. Otvorené zadné dvere však len urýchlia príval vody.
Niektorí cestujúci čakajú na záchranu na nafukovacích sklzavkách, iní postávajú na krídlach, ďalší sa v strachu z explózie dokonca pokúšajú plávať na breh. Rieka je však široká a voda má iba 5 stupňov. Prúd lietadlo unáša smerom na juh a pri teplote mínus 7 stupňov čakajú zmáčaní, ale nijak vážne zranení pasažieri na pomoc.
Tá prichádza neuveriteľne rýchlo. Zatiaľ čo kapitán Sullenberger pre istotu dvakrát prechádza celou kabínou a kontroluje, že v lietadle, teraz už plnom vody, nikto nezostal, schádzajú sa k vraku trajekty, ktoré bežne prevážajú New Yorčanov do New Jersey a späť. Spúšťajú povrazové rebríky a pomáhajú podchladených ľuďom dostať sa do bezpečia.
Trvá iba 24 minút. Omnoho dlhší čas než samotná záchranná akcia však zaberie overovanie ďalšieho osudu jednotlivých pasažierov. Situáciu totiž komplikuje skutočnosť, že cestujúci boli rozvezení do nemocníc na oboch stranách rieky Hudson. Ešte pred polnocou však prichádza toľko očakávaná oficiálna správa: Konečná bilancia núdzového pristátia znie – nula obetí a žiadne život ohrozujúce zranenia. Všetkých 155 ľudí je zachránených.
Národný hrdina
V nasledujúcich dňoch sa z Chesleyho Sullenbergera stáva hrdina nevídaných rozmerov. Médiá, politici i obyčajní ľudia na ulici – tí všetci hovoria o jeho núdzovom pristátí ako o „zázraku na rieke Hudson“. Ešte nikdy predtým totiž žiadnemu dopravnému lietadlu nezlyhali oba motory v tak nízkej letovej výške. Pristátie na vode bez jediného strateného života je absolútne unikátny počin.
Národná rada pre bezpečnosť dopravy, ktorá okamžite začne celý incident prešetrovať, však zaujíma omnoho váhavejší postoj. Počítačové simulácie totiž naznačujú, že piloti v skutočnosti mali dosť času na bezpečný návrat ako na La Guardia, tak na Teterboro.
Neskôr sa však ukáže, že programátori vo svojich modeloch počítali s okamžitou reakciou posádky, ktorá však v takto hraničnej situácii jednoducho nie je možná. Keď do modelu vložili aj čas, ktorý kapitána, kopilota a riadiacu vežu stálo rozhodovanie o jednotlivých alternatívach, bol záver jednoznačný: keby sa Sully pokúsil o návrat, stroj by nevyhnutne narazil do niektorej z výškových budov na husto obývanom Manhattane.
Sullenbergerovi poďakoval za jeho manéver starosta New Yorku Michael Bloomberg i prezidenti George Bush a Barack Obama. On sám neskôr vo svojej knihe napísal: „Bolo to, ako by som celý život posielal malé pravidelné vklady do pomyselnej banky skúseností, a po 42 rokoch v januári 2009 som si to všetko naraz vybral.“
Zdroj: Životy slávnych
