20. júl 1969 – Prvý človek na Mesiaci
Je 20. júla 1969 a dvojica amerických astronautov sa na obežnej dráhe Mesiaca súka do stiesneného lunárneho modulu Eagle, teda Orol. Veliteľ misie Neil Armstrong a pilot Buzz Aldrin sa čoskoro odpájajú od veliteľskej lode Columbia, v ktorej zostáva Michael Collins. Ten s ňou bude krúžiť po obežnej dráhe a čakať, až sa k nemu Orol opäť pripojí.
Navigáciu i rozdelenie už americká vesmírna agentúra NASA počas prípravných letov trénovala. Teraz ale prichádza na rad to hlavné, samotné pristátie na Mesiaci. Keď sa neskôr reportéri astronautov pýtali, aké šance dávali úspešnému dokončeniu misie, zhodli sa, že to bolo tak 50 na 50.
Pri divokom pristátí vyletela Armstrongovi tepová frekvencia na 150 a v riadiacom stredisku na Zemi sa všetci hneď niekoľkokrát spotili. Systém opakovane hlásil záhadnú chybu 1202, dochádzalo palivo a vytýčené miesto dosadnutia minul. I tak ale v 22 hodín 17 minút nášho času oznámil Armstrong kolegom na Zemi: „Odveký sen človeka pozrieť sa na Mesiac sa splnil.“ Misia Apolla 11 ale v tej chvíli bola v púhej polovici.
Od detstva k pilotnej kariére
Neil Armstrong sa narodil 5. augusta 1930 v ohijskom mestečku Wapakoneta. Jeho otec pracoval ako audítor štátnych inštitúcií. Rodina sa tak neustále sťahovala z miesta na miesto a do Neilových štrnástych narodenín vystriedali celkom 16 rôznych adries.
Detstvo ale mal aj tak celkom pekné. Chodil do skautu a sníval o tom, že raz bude pilotom. Otec ho totiž už ako šesťročného vzal na vyhliadkový let. Neila tento zážitok nadchol natoľko, že o 10 rokov neskôr skutočne zložil pilotné skúšky, dokonca ešte predtým, než dostal vodičský preukaz.
V 17 rokoch nastúpil na Purdue University v štáte Indiana na štúdium leteckého inžinierstva. Navyše sa dostal do programu námorníctva, ktoré sľúbilo, že mu zafinancuje drahé vzdelanie. V polovici štvorročného bakalárskeho odboru si ale musel odskočiť na dvojročný výcvik a následne odslúžiť rok ako námorný pilot.
Vojnové skúsenosti a návrat k štúdiu
Povolali ho v januári 1949 a v roku 1951 bol podľa dohody prevedený do boja. S lietadlovou loďou Essex odišiel do Kórey, kde sa tou dobou už rok bojovalo. Neil v Kórey postupne odlietal 78 misií. Už v 21 rokoch to bol kvalitný pilot s analytickým prístupom a schopnosťou nenechať sa len tak niečím rozhodiť.
To potvrdil v septembri 1951, keď pri bombardovaní kórejského skladiska blízko dediny Majon’ni prišiel o kus krídla a nezostalo mu nič iné, než sa katapultovať. Z nehody sa ale rýchlo spamätal a lietal až do marca nasledujúceho roku.
Po návrate do Ameriky dochodil vysokú školu, kde si v druhej polovici štúdia rapídne vylepšil známky a popri štúdiu ešte stihol napísať dva školské muzikály. V univerzitnom kampuse tiež stretol Janet Shearonovú, s ktorou sa v roku 1956 oženil. O rok neskôr priviedli na svet syna Erica a v roku 1959 dcérku Karen. Tej ale čoskoro našli lekári nádor na mozgu.
Testovací pilot a osobná tragédia
Mladá rodina v tom čase býva v Antelope Valley, len kúsok od Edwardsovej leteckej základne, kde Neila najali ako testovacieho pilota. Jeho úloha je jasná: odskúšať najrôznejšie prototypy nových lietadiel, upozorňovať na konštrukčné chyby a pokiaľ možno so strojom opäť bezpečne pristáť.
Pre Neila je to práca ako šitá na mieru. Nešlo totiž len o cit pre lietanie. Testovací piloti museli detailne rozumieť konštrukcii stroja a uvažovať vo vypätých momentoch ako inžinieri. To všetko Armstrong skvele ovláda a v práci je šťastný. To isté ale bohužiaľ neplatí aj o jeho osobnom živote. Zo smrti len dvojročnej Karen sa nikdy úplne nespamätá.
Keď teda NASA oznámi, že bude prijímať astronautov aj z radov civilistov, rozhodne sa do programu prihlásiť. Zmeniť prostredie a presťahovať sa do Houstonu – to znie ako šanca na nový začiatok.
Nástup do NASA a program Gemini
13. septembra 1962 zazvoní u Armstrongovcov telefón. Volá samotný riaditeľ letových operácií NASA Deke Clayton s tým, že pokiaľ má Neil stále záujem, majú pre neho miesto v programe Gemini.
Ten bol ustanovený po prejave, ktorý predniesol rok predtým v kongrese prezident Kennedy. Bolo to v dobe, keď medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom prebiehal tzv. vesmírny závod. Sovieti v ňom dovtedy mali jasnú prevahu. Najprv v roku 1957 vypustili na obežnú dráhu prvú umelú družicu Sputnik a následne sa v apríli 1961 stal Jurij Gagarin prvým človekom, ktorý vzlietol do vesmíru. Misia Gemini preto mala pripraviť let na Mesiac, ktorý by Američanom vrátil vedenie.
16. marca 1966 sa Neil Armstrong zúčastňuje letu Gemini 8, ktorý má trvať 75 hodín a vykonať rozdelenie a opätovné spojenie dvoch vesmírnych modulov. To síce prebehne bez väčších problémov, potom ale začne celá sústava nekontrolovateľne rotovať.
Sú to ťažké chvíle. Riadiace stredisko sa bojí, že obaja piloti stratia vedomie, a preto Neilovu ženu, ktorá počúva komunikáciu medzi Houstonom a vesmírnym modulom, radšej od prenosu odpoja. Zrútená Janet, ktorá je doma s ich dvoma synmi (druhý Mark sa narodil rok po smrti Karen), očakáva to najhoršie.
Nepodarená misia má ale predsa len šťastný koniec. Armstrong dostane stroj pod kontrolu a v poriadku sa vráti na Zem. Americký program letu na Mesiac pokračuje.
Program Apollo a cesta k historickému letu
Na projekt Gemini nadväzuje program Apollo. Ten však nemá šťastný začiatok. Počas cvičnej simulácie uhorí v module trojčlenná posádka. Postupne navyše začínajú silnieť hlasy, že by vláda mala skôr riešiť problémy obyčajných Američanov než investovať miliardy do neistého vesmírneho dobrodružstva.
Nervózne vedenie NASA teda vypúšťa počas pouhých siedmich mesiacov do vesmíru posádky Apolla 7, 8, 9 a 10 a keďže k žiadnej ďalšej nehode nedôjde, padne nové rozhodnutie. Jedenástka bude onou prelomovou misiou, ktorá dovezie človeka na Mesiac a tridsaťdeväťročný Neil Armstrong bude jej veliteľom.
Prípravy síce vrcholia, samotné pristátie ale z logiky veci žiadna predchádzajúca misia neodskúšala. Inžinieri z NASA teda pre Armstronga navrhnú špeciálny stroj, ktorý simuluje zníženú mesačnú gravitáciu. Riadenie je ale extrémne náročné a nervozita v tíme deň po dni rastie.
Historická misia Apollo 11
Konečne prichádza deň D. Armstrong spolu s pilotom veliteľského modulu Michaelom Collinsom a pilotom lunárneho modulu Buzzom Aldrinom odštartujú z Kennedyho vesmírneho strediska na floridskom myse Canaveral. Raketa Saturn 5 ich vynesie na obežnú dráhu a potom pokračujú ďalej v takmer 400 000 km dlhej ceste.
Odpojenie modulov sa podarí a Armstrong s Aldrinom vyrážajú v Orlovi k mesačnému povrchu, zatiaľ čo Collins krúžiaci po obežnej dráhe Mesiaca má jasný rozkaz. Pokiaľ sa niečo pokazí, má sa na Zem vrátiť sám. Znie to síce drsne, ale také sú pravidlá hry. Prezident Nixon má dokonca pre istotu pripravený smútočný prejav.
S posádkou Orla to navyše chvíľu skutočne nevyzerá dobre. Chybové hlásenie 1202 sa ale ukáže byť len dôsledkom preťaženia palubného počítača a aj napriek komplikáciám s výberom miesta a palivom zvládne Armstrong pristátie na jednotku. A potom v živom vysielaní, ktoré sleduje vyše 500 miliónov ľudí po celom svete, prenesie svoju dnes už legendárnu vetu: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“
Pobyt na Mesiaci a návrat domov
Neil Armstrong a Buzz Aldrin strávia na Mesiaci asi 2,5 hodiny. Vztýčia americkú vlajku, nazbierajú vzorky a vyskúšajú rôzne spôsoby, ako sa dá na povrchu pohybovať. Ako najjednoduchší sa nakoniec ukáže akési poskakovanie.
Potom už prichádza tá najrizikovejšia časť celej misie: štart z Mesiaca a opätovné spojenie s loďou Columbia. Prvý problém prichádza čoskoro. Po návrate do Orla Armstrong s Aldrinom zisťujú, že sa im pri výstupe v neforemných skafandroch podarilo odlomiť páčku pre zážeh motora. Aldrin si ale duchaplne pomôže propiskou a modul sa k ich veľkej úľave odlepí od povrchu Mesiaca.
Taktiež spojenie s Collinsom na obežnej dráhe prebehne úspešne a 24. júna po ôsmich dňoch letu sa Columbia so všetkými tromi astronautmi bezpečne znesie do Tichého oceánu.
Život po Mesiaci
Po 18 dňoch strávených v karanténe sa trojica astronautov ocitne v úplne neznámom svete. Doslova cez noc sa z nich stali globálne celebrity. Počas šiestich týždňov navštívia spolu so svojimi manželkami viac než 20 krajín. A hoci za hrdinov sú považovaní všetci traja, tým hlavným môže byť len jeden.
Ibaže Neil Armstrong, to nie je práve typ extroverta, ktorý by si masový záujem užíval. V roku 1971 dáva v NASA výpoveď, sťahuje sa do ústrania, kupuje farmu v Ohiu a začína učiť na Cincinnatskej univerzite. Neskôr tiež pomáha vyšetrovať nevydarený let Apolla 13 alebo katastrofálnu nehodu raketoplánu Challenger. Ale nech sa snaží zostávať v ústraní akokoľvek, svojej sláve a popularite už nikdy úplne neunikne.
Nie je divu, ak nám aj dnes pripadá misia Apolla 11 náročná, vtedy na konci 60. rokov to bolo niečo nepredstaviteľné. Veď počítače, ktoré mala posádka k dispozícii, nedosahovali ani úrovne dnešných inteligentných telefónov. A predsa to tí traja dokázali a na bezvetrnom povrchu nášho najbližšieho nebeského súputníka sa tak dajú dodnes vidieť viac než pol storočia staré odtlačky topánok Neila Armstronga, prvého muža na Mesiaci.
Zdroj: Životy slávnych
