Ernest Shackleton sa narodil v roku 1874 v Írsku. Jeho rodičia mu načrtli budúcnosť lekára, ale mladého Ernesta to ťahalo na more. Preto v 16 rokoch opustil rodinu a odišiel do Liverpoolu, kde vstúpil do radov britského obchodného loďstva. Desať rokov brázdil všetky oceány a nakoniec sa vypracoval až na veliteľa.
Nový cieľ
Život mu však zmenila výzva Kráľovskej geografickej spoločnosti, ktorá označila Antarktídu, ľadový kontinent objavený v roku 1820, za „najväčšiu výzvu, ktorá ešte zostáva podniknúť v oblasti geografických objavov“. Ernest, hnaný túžbou po dobrodružstve, sa teda v roku 1901 prihlásil do britskej expedície, ktorá mala ako prvá preskúmať antarktické vnútrozemie. Podľa lode dostala meno Discovery a jej veliteľom bol istý Robert Falcon Scott.
Scott si na ceste obľúbil 28-ročného Shackletona veľmi, bol totiž komunikatívny, pozitívne naladený, vždy pripravený pomôcť a k tomu skvele fyzicky vybavený. Dal mu teda možnosť pripojiť sa k nemu a ďalšiemu mužovi z expedície na historický pochod do vnútrozemia s možným dosiahnutím južného pólu. Trojica však čoskoro zistila, že 18 záprahových psov je málo. Čoskoro im všetci uhynuli, mužov začal trápiť hlad a ešte pred polovicou cesty k pólu, keď im chýbalo približne 800 km, sa museli otočiť. Aj tak to bol historický úspech. Cestou späť bol však Shackleton v tak zlom stave, že nebol schopný ťahať sane. Po šťastnom návrate na pobrežie ho Scott poslal predčasne a vraj aj proti jeho vôli domov, čo sa stalo zárodkom ich nadchádzajúcej rivality.
Polárny hrdina: Ernest Shackleton a jeho expedície
Po návrate do Británie boli obaja posadnutí túžbou vrátiť sa a dobyť južný pól. Ernest Shackleton, ktorý sa v roku 1904 oženil s dievčaťom z bohatej rodiny Emily Dorou, s ktorou mal postupne tri deti, dal expedíciu dokopy skôr, než Scott znovu vyrazil do Antarktídy. V lete roku 1907 s expedíciou nazvanou podľa lode Nimrod Shackleton tentokrát namiesto psov vsadil na benzínový automobil a 15 poníkov. A opäť to nebola dobrá voľba. Keď so svojimi troma kolegami vyrazil smerom k pólu, bolo už jasné, že automobil je úplne na nič a aj poníky cestou všetky uhynuli. Skupina sa nakoniec k pólu priblížila až na vzdialenosť len 179 km, kde zapichla britskú vlajku.
Tam ich však trojdenná búrka a nedostatok zásob, ktoré mali niesť poníky, donútili k strastiplnému návratu, pri ktorom Shackleton kolegov doslova dotlačil do bezpečia, keď sa s nimi delil aj o svoje vlastné prídely. Sám na to neskôr na fonografickej nahrávke spomínal. Keďže iní členovia expedície dosiahli južný magnetický pól Zeme a vyliezli na v tej dobe najvyššiu známu horu Antarktídy, takmer 4 km vysoký Mount Erebus, vrátil sa Shackleton do Británie ako skutočný hrdina, ktorý bol zároveň povýšený do šľachtického stavu.
Na začiatku roku 1912 ho síce dostihla správa, že južný pól bol dobytý, ale Shackleton bol už vtedy rozhodnutý pre oveľa ambicióznejší plán. O dva roky neskôr teda jeho expedícia vyrazila z dvoch opačných svetových strán k brehom Antarktídy, aby zúfalým prechodom prekonala ľadový kontinent naprieč. Lenže aj toto dobrodružstvo sa vyvíjalo úplne inak. Loď Endurance sa medzi ľadovými kryhami Weddellovho mora nedokázala nájsť cestu k antarktickým brehom. V januári 1915 dokonca v ľade úplne zamrzla, len deň cesty od pobrežia. Chvíľu to vyzeralo, že ľadovec driftuje s loďou ďalej smerom na juh, ale nakoniec sa prúdy otočili a loď bola unášaná späť na sever.
Námorníci sa jej všemožne snažili uvoľniť, ale nič nepomáhalo. Shackleton nepanikáril, dúfal, že ďalej na sever ľadovec zase ustúpi a loď bude mať na dosah pobrežia druhý pokus. Plynuli však dni, týždne a nakoniec mesiace a loď bola stále uväznená. Posádka si krátila čas vonku hraním futbalu a Shackleton ich upokojoval svojou legendárnou rozvahou a dobrosrdečnosťou. Bolo to potrebné, pretože všetci nakoniec na zamrznutej lodi museli prečkať polárnu zimu a s ňou aj polárnu noc.
