Florence Nightingaleová: Hrdinka krymskej vojny
Je jeseň 1854 a na Krymskom polostrove zúri vojna medzi cárskym Ruskom a Osmanskou ríšou, ktorej vojenskú podporu poskytuje aj Francúzsko, Sardínske kráľovstvo a Veľká Británia. Vojna trvá už viac ako rok, počet mŕtvych každým dňom narastá a britské noviny sú plné článkov o hrozných podmienkach, ktoré čakajú na ranených vojakov v poľných nemocniciach. Ľudia situáciu lamentujú, politici sa radia, ale skutočné riešenie prichádza až s nemocničnou sestrou Florence Nightingaleovou.
Florence navrhuje vytvoriť ženskú zdravotnícku poľnú službu, ktorá by v zanedbaných tureckých nemocniciach postavila na nohy zbedačených britských vojakov. Dňa 21. októbra teda spolu so skupinou 38 ďalších sestier odchádza do akcie. V tamojšej nemocnici totiž zomiera 10-krát viac mužov ako na fronte.
Život Florence Nightingaleovej
Florence Nightingaleová sa narodila 12. mája 1820, keď jej rodičia cestovali po Taliansku. Meno jej vybrali podľa mesta, v ktorom sa dievčatko narodilo, a to bola Florencia. Detstvo prežila pekné, rodina patrila medzi britskú smotánku a už odmalička bola zvyknutá pohybovať sa v lepších kruhoch. Keďže vo viktoriánskej dobe nebolo zvykom, aby dievčatá chodili na univerzitu, trávila dlhé hodiny s otcom, ktorý ju učil cudzie jazyky, filozofiu a matematiku.
Všetko sa zmenilo vo februári 1837, keď Florence údajne po prvýkrát oslovil Boh. Odvtedy vraj vedela, že chce svoj život zasvätiť pomoci druhým. Zostávalo už len vymyslieť, ako konkrétne takéto poslanie naplniť. O sedem dlhých rokov neskôr sa konečne odvážila svoj plán uskutočniť. Odmietla dlhoročného nápadníka, politika a básnika Richarda Monktona Milesa, a rodičom oznámila, že manželstvo, život a výchova detí nie sú nič pre ňu a že ďalšie roky strávi na cestách po cudzích krajinách, kde sa bude učiť ošetrovateľstvo.
Napriek tomu, že rodina s rozhodnutím Florence nesúhlasila, nikdy sa jej neotočila chrbtom. Otec jej bude nasledujúcich pár rokov posielať slušné vreckové a 24-ročné dievča sa pustilo do samostúdia. V tej dobe totiž pre ošetrovateľky neexistovali žiadne školy a jedinou šancou, ako získať skúsenosti, bola prax. Počas svojich ciest navštívila napríklad Egypt, Grécko alebo Taliansko. V Ríme sa v roku 1847 stretla s politikom Sidneyom Herbertom, ktorý bol v meste na svadobnej ceste. Spriatelila sa s ním aj s jeho manželkou a netušila, aké zásadné pre nich toto stretnutie raz bude.
Práca v nemocniciach
V roku 1850 sa Florence presunula do Nemecka, kde zavítala aj medzi luteránsku komunitu v dnešnom Düsseldorfe. V nemocnici vedenej pastorom Theodorom Fliednerom absolvovala štvormesačný výcvik a pomáhala chorým aj chudobným. Táto skúsenosť jej zmenila život. Neskôr sa presunula do parížskej nemocnice u Milosrdných sestier a v roku 1853 sa konečne vrátila späť do Anglicka, kde so sebou priniesla aj veľké ciele.
V Londýne dostala príležitosť pracovať v inštitúte starostlivosti o choré dámy, a to dokonca na pozícii manažérky. Za jediný rok tu zaviedla množstvo zmien, ktoré dnes môžu vyzerať banálne, ale pre pacientky znamenali zásadné zlepšenie podmienok. Vďaka jej signalizačnému systému si teraz dokázali privolať sestru z chodby alebo získali výťah, ktorý im privážal jedlo z kuchyne priamo na oddelenie. Florence zabezpečila aj rozvod teplej vody alebo dovtedy neobvyklé oddeľovanie chorých podľa diagnózy.
Florence a krymská vojna
V roku 1853 začali do britských novín presakovať správy o hrozných podmienkach, ktoré čakali na vojakov ranených v krymskej vojne. Britská armáda bojovala v konflikte, kde sa stretávali ruské a turecké záujmy v juhovýchodnej Európe na strane Osmanov. Florence s obavami čítala reportáže popisujúce, ako mnohonásobne viac vojakov zomiera na infekcie v poľných nemocniciach ako na fronte. Bolo jej jasné, že pokiaľ sa hygienické podmienky nezlepšia, počet mŕtvych bude ďalej prudko stúpať.
Práve tu sa na scénu vrátil jej vplyvný priateľ a teraz aj minister vojny, Sidney Herbert. Florence mu navrhla zriadiť zdravotnícku poľnú službu zloženú zo ženských sestier a Herbert tento ambiciózny nápad schválil a podľa očakávania vymenoval za vedúcu tejto skupiny práve ju.
39 zdravotníckych sestier, väčšinou rehoľníčok, odcestovalo do Turecka 21. októbra 1854. To, čo ich čakalo v lazarete, ktorý sa nachádzal na mieste dnešnej istanbulskej štvrti Üsküdar, bolo jedným slovom strašné. Ranení boli v starostlivosti vyčerpaného personálu, v nemocnici neplatili žiadne hygienické opatrenia, chýbali lieky a ranení boli podvyživení. No stačilo málo a situácia sa začala pomaly zlepšovať. Florence zaviedla napríklad povinné umývanie rúk, nechala vybudovať toalety a práčovňu, zabezpečila čistenie kanalizácie alebo vylepšenie odvetrávacieho systému. Tieto zdanlivé maličkosti zázračne fungovali. Úmrtnosť klesla z 42 % na iba 2 %, ubudlo pacientov s cholerou, úplavicou alebo týfusom a z ohniska baktérií sa stala funkčná nemocnica.
Sestry však pre pacientov robili oveľa viac, ako len dohliadali na čisté obväzy. Obzvlášť Florence najlepšie vystihuje článok, ktorý ešte počas vojny vyšiel v novinách The Times. Autor v ňom obetavú sestru opisuje ako anjela, ktorý sa nehlučne vznáša po chodbách, zatiaľ čo všetci už dávno ležia a spia, ona s lampou v ruke obchádza chorých a uisťuje sa, že nikomu nič nechýba.
Život po návrate z krymskej vojny
Keď sa po vojne v roku 1856 vrátila späť domov, vnímala ju Británia ako vojnovú hrdinku. Každý vedel, kto je Florence Nightingaleová, dáma s lampou, ktorá zachránila život stovkám ranených.
V roku 1857 už sama Florence trpela chorobami. Od návratu z Turecka sa necítila dobre a my dnes vieme, že dôvodom bola zrejme vtedy ešte nepomenovaná krymská horúčka, bakteriálne horúčkovité ochorenie, ktoré postihuje hneď niekoľko orgánov naraz. Ako by to nestačilo, v iba 37 rokoch sa navyše trápila depresiami a trpela reumatickým zápalom chrbtice. Zvyšok života už bude invalidom a po 75. narodeninách bude dokonca trvale pripútaná na lôžko. Ani toto jej však nezabráni premýšľať, ako posunúť zdravotníctvo ešte o kus ďalej.
Už v novembri 1855 vznikol tzv. Fond Nightingaleovej na výcvik zdravotníckych sestier. V záplave solidarity jej začali ľudia posielať štedré finančné príspevky a na konci krymskej vojny tak mala Florence k dispozícii úctyhodných 45 000 libier. Peniaze sa rozhodla investovať do historicky prvej školy pre zdravotnícke sestry, ktorá sa slávnostne otvorila v júli 1860 pri nemocnici svätého Tomáša v Londýne. O päť rokov neskôr tak malo Anglicko prvé vyštudované sestry.
Florence bola tiež mentorkou mnohým zahraničným sestrám, ktoré sa k nej schádzali z rôznych kútov sveta, aby mohli jej vedomosti ďalej šíriť. Profesionálnych sestier tak pribúdalo aj po svete, od Ameriky cez Austráliu až po Japonsko.
Napriek tomu, že je stále chorá, vďaka svojej šikovnosti a vplyvným kontaktom zvláda veľké veci. Píše knihy, z ktorých najznámejšia je dielo Zápisky o ošetrovateľstve, ktoré sa čoskoro stalo povinným čítaním pre každú zdravotnícku sestru. Jej názory sú veľmi pokrokové, presvedčiť často skostnatelých úradníkov o nutnosti zmien však nie je ľahké. Aj tu si však Florence vie poradiť. Vďaka vedomostiam z matematiky a logiky, ktoré jej kedysi vsugeroval otec, je jej argumentácia veľmi presvedčivá a často používa príklady z praxe aj grafy. Vizuálne znázornenie štatistík, ktoré bolo v tej dobe veľmi neobvyklé, sa stalo základom jej rukopisu. Slávny je predovšetkým tzv. Nightingaleov ružicový diagram, dnes známy pod názvom polárny diagram. Je to kombinácia takzvaného radarového a stĺpcového grafu a skvele sa hodí na znázornenie údajov, ktoré vykazujú cyklický výskyt.
