Volba prezidenta v turbulentných časoch
30. novembra 1938 sa v pražskom Rudolfíne, vtedajšom sídle parlamentu, konala voľba nového československého prezidenta. Krajina sa nachádzala v čase krízy: o pár týždňov skôr stratila mnichovskou dohodou pohraničie, dosavadný prezident Edvard Beneš abdikoval a odletel do britského exilu. Domáca politická reprezentácia stála pred otázkou, kto povedie okrotený a ponížený štát. Zdalo sa neuveriteľné, že voľba padne na muža, ktorý túto poctu nehľadal a do poslednej chvíle sa modlil, aby nebol zvolený.
Emil Hácha, dovtedajší predseda Najvyššieho správneho súdu, dostal napriek svojej nechuti veľkú väčšinu hlasov. Strany sa na jeho kandidatúre predbežne dohodli. „Je mi 66 rokov a pripravoval som sa na dôchodok. Namiesto toho mám byť prezidentom v takých ťažkých časoch. Je to veľká obeta, ale prinesiem ju, ak je to nutné v záujme národa a štátu,“ vyhlásil Hácha. Ešte netušil, že mu zostáva len niekoľko rokov života naplnených utrpením a morálnymi dilemami.
Rané roky a kariéra
Emil Hácha sa narodil v roku 1872 v Trhových Svinoch v Južných Čechách do veriacej rodiny berného úradníka. Vystudoval gymnázium v Českých Budějoviciach a právo v Prahe. Štúdiá zavŕšil kariérou právnika so zameraním na správne právo. Okrem profesionálneho úspechu bol renesančnou osobnosťou: miloval šport (plávanie a horskú turistiku), zbieral výtvarné umenie, ovládal päť jazykov a venoval sa prekladom. Spolu s bratom preložil napríklad slávnu knihu Tromi muži vo člne. V roku 1902 sa oženil so sestrou Marie Klausovou, s ktorou mal jedinú dcéru Miladu. Jeho rodinný život bol harmonický až do sériových tragédií.
Cesta k prezidenstvu
Počas Rakúsko-Uhorska pôsobil ako radca správneho súdneho dvoru vo Viedni. Po vzniku ČSR v roku 1918 pomáhal budovať justičný systém novej republiky. V roku 1925 sa vo veku 53 rokov stal predsedom Najvyššieho správneho súdu, čo mal byť záverečný vrchol jeho kariéry. Rok 1938 mu však všetko zmenil. Najprv mu vo februári zomrela manželka na komplikácie so štítnou žľazou, čo ho úplne zdrvilo. O tri mesiace neskôr sa rozpadlo manželstvo jeho dcéry Milady, a v septembri prišla mnichovská dohoda. Okupácia Sudet a Benešov odchod do exilu prinútili politikov hľadať kompromisného kandidáta. Háchu zvolili za prezidenta 30. novembra 1938 aj napriek jeho pochybnostiam.
Prezident v čase okupácie
Už na začiatku svojej funkcie čelil Hácha ťažkostiam druhej republiky: uprchlíckej kríze, stratám priemyslu a rastúcemu vplyvu fašizmu. Situáciu ešte vyhrotilo vyhlásenie slovenského štátu 14. marca 1939 a nátlak nacistického Nemecka. Hitler si Háchu povolal do Berlína, kde mu oznámil blížiacu sa okupáciu Čiech a Moravy. Po hrozbe bombardovania Prahy a zničujúcom srdcovom záchvate podpísal Hácha dokument o „vstupe nemeckých vojsk na základe dohody“. Nacisti ho následne zneužili ako symbol kolaborácie.
Prvé dva roky sa Hácha snažil zmierňovať dôsledky okupácie: protestoval proti zatváraniu vysokých škôl, spolupracoval s odbojom a vyjednával prepúšťanie väzňov. Po nástupe Reinharda Heydricha v roku 1941 sa jeho pozícia však úplne zrútila. Popravy, teror po atentáte na Heydricha a nátlak na verejné prejavy vernosti Reichu ho fyzicky i psychicky zničili. Až do oslobodenia v máji 1945 zostal formálnou hlavou Protektorátu Čechy a Morava, no reálny vplyv stratil už roky predtým.
Posledné roky a smrť
V roku 1945 trpel Hácha pokročilou arteriosklerózou, stratil pamäť a nebol schopný sa pohybovať. Po oslobodení ho nová vláda obvinila z kolaborácie a uviedla do väzenskej nemocnice na Pankráci, kde ho dozorcovia mučili a ponižovali. Edvard Beneš mu odmietol pomôcť. Napokon 27. júna 1945 Hácha zomrel v izolácii. Jeho pozícia počas vojny sa dodnes hodnotí kontroverzne: ako slabý človek, ktorý v čase morálneho úpadku konával rozporuplné kompromisy.
