Alexander Dubček sa narodil v obci Uhrovec na západnom Slovensku. Väčšinu svojho detstva a mladosti ale prežil v Sovietskom zväze. Jeho otec Štefan, vyučený tesár, pracoval pred jeho narodením niekoľko rokov v Spojených štátoch a práve tam sa stal ľavicovo zmýšľajúcim aktivistom. V Chicagu sa zoznámil so Slovenkou Pavlínou Kobidovou a narodil sa im prvý syn Julius. Vznik Československa a druhé tehotenstvo pani Dubčekovej potom viedlo mladú rodinu k návratu do vlasti, kde sa vzápätí narodil druhorodený Alexander.
Keď mal štyri roky, rozhodli sa jeho rodičia k ďalšiemu sťahovaniu do zahraničia – odišli budovať socializmus do sovietskeho Kirgizska. Do Československa sa rodina vrátila až v roku 1938. Vtedy 17-ročný Alexander sa v Dubnici nad Váhom vyučil za sústružníka a neskôr tam tiež pracoval v Škodových závodoch.
Dubčekovo politické zmýšľanie ovplyvnila predovšetkým druhá svetová vojna. V roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Ako odporca fašistického slovenského štátu sa potom so svojím otcom a neskôr i s bratom Júliusom zapojil do odboja. Alexandrov otec skončil za svoju činnosť niekoľkokrát vo väzení, vo februári 1945 dokonca v koncentračnom tábore Mauthausen – so šťastím prežil. Alexander s Júliusom sa na konci vojny zúčastnili Slovenského národného povstania. Alexander bol v bojoch ťažko ranený, Július po jednej z prestreliek s nemeckou hliadkou zomrel.
Vojna neovplyvnila len Dubčekov svetonázor, ale aj jeho súkromný život. V roku 1942 musel nastúpiť na prácu do nemeckej zbrojovky Hermann Göring Werke. Práve tam stretol svoju budúcu manželku Annu. Vzali sa v roku 1945 v Trenčíne a postupne sa im narodili traja synovia – Pavel, Peter a Milan.
Cesta k politickej kariére
Po vojne Dubček pracoval ako údržbár v trenčianskej továrni. To sa zmenilo po komunistickom prevrate v roku 1948. Vtedy sa vydal na dráhu profesionálneho politika.
V jednom z najtemnejších období, kedy prebiehali politické procesy, bol zavedený zákon o nútených prácach a v táboroch končili duchovní, letci z druhej svetovej vojny alebo inteligencia, ktorá nehodlala zdieľať komunistické myšlienky, striedal Alexander Dubček najrôznejšie stranícke funkcie a vďaka svojim schopnostiam stúpal po straníckom rebríčku stále vyššie.
Ako vedúci tajomník krajského výboru v Banskej Bystrici bol vyslaný do Moskvy, aby tam tri roky študoval politické vedy. Po svojom návrate v roku 1963 je potom zvolený za Prvého tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.
Reformné myšlienky
Práve vtedy začal Dubček presadzovať svoje reformné myšlienky. Počas štúdií v Moskve zažil rehabilitácie Stalinových obetí. Vo svojej novej funkcii tak napríklad presadil takzvanú Koldérovu komisiu, ktorá vyšetrovala politické zločiny z 50. rokov a pomohla očistiť okrem iného i Gustáva Husáka.
V tej dobe sa Dubček zároveň dostával stále častejšie do konfliktu s vtedajším prezidentom a najvyšším funkcionárom KSČ v jednej osobe, Antonínom Novotným. Novotný, ktorý bol s Dubčekovým otcom Štefanom počas druhej svetovej vojny väznený v Mauthausene a ako rodinný známy pomáhal Alexandrovi v jeho politickej kariére, sa teraz pokúsil Dubčeka odstaviť z funkcie.
Bezprostrednou príčinou sa stala Dubčekova kritika, že Novotný zle riadi Slovensko. Prezident si vtedy pozval na pomoc najmocnejšieho muža socialistického bloku, šéfa sovietskych komunistov Leonida Brežneva. Ten mu ale veľmi nepomohol. Počas stretnutia s Novotným a Dubčekom totiž koncom roku 1967 vyhlásil: „Je to vaše dielo, to je vaša vec“, čím vlastne nepriamo vyjadril podporu Dubčekovi. Brežnev ho totiž poznal už z jeho štúdií v Moskve a dokonca mu familiárne hovoril „Saša“.
Už o pár mesiacov neskôr, 5. januára 1968, na zasadnutí ústredného výboru KSČ, Antonín Novotný o svoju funkciu vo vedení strany príde a nahradí ho v nej práve Alexander Dubček.
Pražská jar
Nové vedenie strany na čele s Dubčekom začne rýchlo uvoľňovať atmosféru a schvaľovať zmeny, z ktorých sú ľudia nadšení: úplné zrušenie cenzúry, možnosť slobodne cestovať na západ, čiastočný návrat k tržnej ekonomike. Štátny socializmus sa podľa Dubčekových plánov mení na takzvaný „socializmus s ľudskou tvárou“.
Situáciu v Československu ale s veľkou nevôľou sledujú v Kremli. Leonid Brežnev je činmi svojho obľúbenca „Sašu“ sklamaný a niekoľkokrát žiada vysvetlenie. 29. júla si nakoniec Sovieti pozvú československé vedenie na koberček do Čiernej nad Tisou. Obec na československo-sovietskej hranici je svedkom štvordňového Brežnevovho nátlaku.
Sovietsky vodca okrem iného požaduje, aby Dubček a jeho ľudia obnovili kontrolu nad médiami, aby zakázali činnosť obnovenej sociálnej demokracie, alebo aby Štátnej bezpečnosti nevelil reformný minister vnútra Josef Pavel. Po štyroch dňoch sa jednania končia a sovietska delegácia odchádza presvedčená, že československí komunisti jej požiadavky splnia.
Už 12 dní po návrate z Čiernej telefonuje Dubčekovi nahnevaný Brežnev a opakovane mu vyčíta, že neplní, na čom sa dohodli. A potom sovietskemu vodcovi dôjde trpezlivosť – v noci z 20. na 21. augusta vstupujú vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy na naše územie.
Okupácia a normalizácia
21. augusta o 9:00 ráno je Alexander Dubček vo svojej kancelárii zatknutý sovietskou tajnou službou a odvlečený najprv do Poľska a potom na vidiek neďaleko Užhorodu v Zakarpatskej Ukrajine, na bývalú Chruščovovu daču (chatu). Privezú aj ďalších piatich popredných predstaviteľov našej krajiny, ktorí boli unesení spolu s Dubčekom.
23. augusta potom všetci zamierajú lietadlom do Moskvy, kde sú spoločne s ďalšími československými predstaviteľmi donútení pod drvivým nátlakom podpísať takzvaný Moskovský protokol, ktorý im Sovieti nadiktovali. Jednotlivé body znamenajú úplné odmietnutie celej Pražskej jari – Československo musí vyhlásiť podriadenosť Sovietskemu zväzu, schváliť pobyt jeho vojsk na svojom území alebo umlčať slobodné médiá. Podpíšu všetci s jedinou výnimkou – František Kriegel, predseda Národnej fronty, podpísať odmietne.
Po návrate začne Alexander Dubček plniť nariadenia z Moskvy. Postupne odvolá z vedúcich funkcií predstaviteľov reformného prúdu KSČ, ale čoskoro príde o svoju pozíciu aj on sám. V apríli 1969 ho na čele KSČ vystrieda Gustáv Husák. Ani to však Dubčeka neprimäje dobrovoľne sa stiahnuť z politiky.
Na krátky čas sa stáva predsedom Federálneho zhromaždenia. Práve vtedy podpíše takzvaný „pendreckový zákon“, ktorý legalizuje tvrdé zásahy bezpečnostných síl proti opozičným demonštráciám. Od októbra 1969 Dubček krátko pôsobí ako veľvyslanec v Turecku. Tam ho ale zastihne trest v podobe vylúčenia z Komunistickej strany Slovenska. Musí sa stiahnuť z verejného života a nasledujúcich takmer 20 rokov bude pracovať ako mechanizátor v podniku Západoslovenské štátne lesy.
Návrat a tragický koniec
Do politiky Dubčeka vrátila až Zamatová revolúcia. Bolo mu vtedy 68 rokov a obzvlášť Slováci o ňom uvažovali ako o možnom budúcom prezidentovi. Vedenie Občianskeho fóra sa ale nakoniec zhodlo na Václavovi Havlovi. Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia. V tej dobe mu už však zostávali len posledné tri roky života.
1. septembra 1992 na 88. kilometri diaľnice D1 v smere na Prahu predbieha modré BMW červenú Škodu 105. Napriek tomu, že prší a značka obmedzuje rýchlosť za mokra na 80 km/h, vládne Bavorské auto ide o 50 km rýchlejšie. O pár sto metrov ďalej dostane šmyk, prerazí zvodidlá a vyletí z diaľnice. Palubné hodiny sa po náraze zastavia na čase 9:25.
Zatiaľ čo vodič auta skončí iba s ľahkými zraneniami, Alexander Dubček je v bezvedomí hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce. Tam o dva mesiace neskôr, 7. novembra 1992, umiera. Iróniou osudu je to presne v deň 75. výročia Veľkej októbrovej revolúcie, ktorá ustanovila v prvej krajine sveta komunistický režim – režim, ktorý Alexandrovi Dubčekovi najskôr nadelil všetko, o čom mohol snívať, aby mu to potom všetko zase vzal.
